Dennodenne

Autor: Roman Jakubík | 6.12.2011 o 20:21 | (upravené 12.3.2012 o 23:06) Karma článku: 8,75 | Prečítané:  828x

Vstať na piate zvonenie budíku, pretrieť oči, rýchlo dať mobil do nabíjačky, aby vydržal aspoň tú cestu do školy zahrať pár piesní, vykonať potrebnú hygienu v priebehu 15 minút, zosunúť všetok bordel zo stola do ruksaku a šup do školy.

Po sprche sa síce cítim sviežejší, ale prekročením prahu nášho bytu na mňa dopadá opätovná únava. Ešte stále neprebudený ľuftujem prvý schod a ruka mieri do ľavého vrecka, kde siaham po cigaretách. Už po zdolaní prvého poschodia kráčam smerom dole s nezapálenou cigaretou v ústach. Posledný mesiac sa zvyknem potknúť aj o linoleum natiahnuté pred bytovkou, ktoré tam dali moji ranní budiči, inak nazývaní aj zatepľovači bytoviek. Vezmem to ako obvykle, skratkou cez dvor, kde držiaky na koberce sú futbalovými bránkami a výkaly po domácich štvornohých miláčikoch predstavujú podobnú hrozbu ako mínove pole. Slalomom pomedzi silno aromatické míny prechádzam bránou na ulicu a ako každý deň, aj dnes vidím p. Lakatoša fajčiť na rohu ulice, počúvajúc výstražné signály semaforov pre slepcov, čo mi vlastne pripomenie si tú vlastnú zapáliť. "Zelená smer ostrovček parkovisko", tak teda fajn, len čo prejdem ostrovčekom k ľudom čakajúcim na ďalší povel, bez akéhokoľvek prejavu rešpektu si kráčam tvrdohlavo ďalej smerom k zastávke. Nastupujem do akéhokoľvek prvého prichádzajúceho autobusu, smerujúceho na Trojicu. Len čo sa pohneme, staršie ročníky sa už prebojúvavajú k dverám, pre prípad, že by nestihli vystúpiť na zastávke, na ktorej budeme zhruba o 5 minút, z dôvodu, že Tesco otvárajú o hodinu a dotyční majú pocit, že idú v malom predstihu. Nič to, človek si po tých štyroch rokoch cestovania mestskou hromadnou dopravou už zvykne na podobné situácie a tak nacapený na dverách, slúžiac ako držiak pre pacientov geriatrie sa snažím opustiť tú apokalypsu, meniacu sa v saunu. Vystupujem teda obchytaný ako rožky v tescu a čakám na trolejbus číslo 1.

Opäť sa stávkujem sám so sebou, koľko tak asi bude meškať? Na počudovanie, dnes asi len 7 minút. Znechutený, že sa mám do tej apokalypsy vrátiť, nastupujem do trolejbusu s pocitom, že smeruje do pekla. Cez niekoľko dní neumyté sklá trolejbusu pozorujem už z rána nervóznych ľudí úháňajúcich do práce, či školy. Prvé škrkanie v bruchu sa ozve na zastávke Solivarská, kde sa pre zmenu míňam vo dverách trolejbusu s húfom rómov, nedávajúcim prednosť pri vychádzaní von z apokalypsy. Vyťahujem ISIC kartu, skladám slúchadlá, prepínam na režim študent.

Poprajem prvým okoloidúcim na chodbe dobré ráno, no odozva nulová. Teda, úprimne, odozva by sa našla, žiaľ, je to len moja ozvena šíriaca sa chodbou ďalej. Možno mi tam z diaľky niekto odzdraví, no skôr nie ako áno. Mierne prebudený už kráčam hore schodami, kde čakám na svoju spásu, v podobe človeka, ktorý mi daruje prvý ranný úsmev.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?