Kamarátstvo na prvý pohľad

Autor: Roman Jakubík | 12.3.2012 o 18:28 | (upravené 12.3.2012 o 18:33) Karma článku: 6,92 | Prečítané:  530x

12. august, šesť hodín ráno a ja sa opäť prebúdzam s úsmevom na tvári. Veď na to aj mám patričný dôvod. Vstávam minimálne o sto percentne rýchlejšie ako do školy. A čo by nie, keď ma čaká hudobný festival v Piešťanoch.

Železničná stanica Kysak a moja prvá ranná cigareta. Nekonečné (asi 15 minútové) čakanie na hlas tety z reproduktoru, ktorý ohlási príchod toho nášho.

Prišiel. Nuž naradovaní sme si posadali do kupé a začali raňajkami v podobe rezňov, chleba a vína. Prechádzkou vozňami vlaku som sa míňal s milo usmievajúcim sa dievčaťom. Všetci boli takí kamarátski. „Vystupovať, sme tu!“ ozývalo sa všetkými vozňami radostne. Po namáhavom zháňaní taxíka, sme sa konečne prepravili na Piešťanske letisko a postavili sa do asi sto metrov dlhého zástupu. Miešali tu sa vône vína, tvrdšieho alkoholu, ale aj ľahších drog. Typická festivalová atmosféra, ktorá je nenahraditeľná. Masy ľudí sa hrnuli skrz turnikety do areálu letiska. Vyzeralo to ako scéna z Českého Sna pri „slávnostnom otvorení“ pseudoobchodného centra.

Rozkladáme stany a opäť okolo prechádzala tá istá usmievajúca sa slečna. Podľa prízvuku zisťujem, že z východu najskôr nebude... Čo potom slečna záhadná robila vo vlaku, ktorý smeroval z východu? Mali sme akési šťastie natrafiť na seba znova.  Či už na koncerte, alebo v rade na dobre chladené pivo. Žiaľ, na druhý deň ako by sa vyparila zo zemského povrchu. Nikde po nej ani chýru, ani slychu. Zúfalo som sa obzeral všade navôkol, brázdil stanovými mestečkami, no neúspešne. Poslednú noc, pri potrebe nabiť si mobil som zašiel do takzvanej „nabíjačkárne.“ Pri pohľade na tých znudených ľudí, sediacich pri svojich mobiloch ako opatrovatelia pri svojich bábätkách som si pomyslel, že na tomto mieste ma za hodinku, čo sa bude mobil nabíjať asi nič zábavné nepostretne. Jediná voľná zástrčka a tak neváham a strkám do nej svoju nabíjačku. V momente, keď som si sadol, som si periférne všimol, že na mňa niekto uprene hľadí. „Asi mu nie som sympatický...,“ pomyslel som si. Bol som však zvedavý, kto to na mňa zíra , ako moja suseda v bytovke, ktorá je jedným okom na kukátku a druhým na okne. Pootočil som sa a ten úsmev som hneď spoznal. Bola to Ona, ktorej úsmev vyčíňal aj spomedzi davu usmievavých ľudí na koncerte. Nedalo mi nepustiť sa do reči a tak som začal trápnym: „No čo, vybitý?  Už som si myslel, že sa neuvidíme.“  Nato sa ešte milšie začala smiať a tak sme po vzájomnom zoznámení prekecali  nasledujúce dve hodiny. Pripadalo mi to, ako keby sme sa poznali roky.

Žiaľ, keď som sa lúčil objatím neuvedomil som si, že na takom veľkom hudobnom festivale ju už možno nenájdem. Až po niekoľkých metroch som si uvedomil, že to nebude med lízať, nájsť ju medzi tisíckami ľudí, keď na seba nemáme žiaden kontakt a tak som sa obrátil a odkráčal späť k nabíjačkárni, ale Ona už zmizla v dave. Ostal som tam stáť asi päť minút, no viac som ju už nestretol.

Tá slečna, ktorá nakoniec bola kajakárkou z Bratislavy, nie je v tomto článku až tak podstatná. Vtedy, keď som tam stál, som si vlastne uvedomil, ako ťažko sa dajú utvoriť ozajstné kamarátstva a zároveň, ako ľahko sa dá o nich prísť. Tento zážitok mi pootvoril oči v sfére priateľstiev, aby som si začal tých ozajstných priateľov skutočne vážiť, lebo niekedy stačí naozaj malý moment zaváhania a všetko môže byť inak. Hlavné je uvedomiť si, že aj tie najpevnejšie kamarátstva sú často na tenkom ľade a stačí jeden nesprávny krok a...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?